Humor

Giacomo Casanova, celým menom Giacomo Girolamo Casanova (* 2. apríl 1725 Benátky – † 4. jún 1798 Duchcov), bol taliansky spisovateľ-prozaik, dramatik, poet, cestovateľ, libertín. Svoje divadelné hry podpisoval menom de Saingalt.
Mladosť
Casanova sa narodil v Benátkach 18.storočia v hereckej rodine. Matka Zanetta Casanovová bola krásna primadona, ktorá si aj po manželovej smrti vedela vytvoriť samostatnú kariéru v talianskom divadle. Jej vplyv v divadelnom prostredí postúpil natoľko, že pre ňu písali hry, napríklad Carlo Goldoni pre ňu napísal „La Pupilla“.[1] Zanetta zverila výchovu syna Giacoma svojej matke. Babičkin príspevok k výchove spočíval hlavne vo vyliečení Giacomovej „tuposti“ a krvácania z nosa tak, že ho zaviedla k čarodejnici. Domnievala sa, že je to potrebné, Casanova totiž nevedel ešte v ôsmich rokoch čítať. Keď jeho otec skonal predčasne v tridsiatich šiestich rokoch, zasiahli tútori sirôt. Giacomo sa dostal do opatrovníctva Alvisia Grimaniho, nielen veľmi bohatého a vplyvného, ale aj lakomého benátskeho patricia. Poslal ho do Padovy do školy, kde malý Giacomo žil v biede.
V roku 1737 ako dvanásťročný vstúpil na pôdu univerzity v Padove, na právnickú fakultu. V roku 1739 ju musel opustiť, lebo prehral definitívne posledné peniaze v hazarde. Vrátil sa do Benátok k babičke. Ako šestnásťročný mladík obdržal nižšie cirkevné vysvätenie zásluhou vplyvu svojej matky. Prijali ho do služieb u senátora Malipiera. Tu sa dovŕšila jeho výchova typického benátskeho mladíka, ktorému nebola cudzia otvorenosť benátskych mravov.[2]
Bolo mu umožnené, aby ukázal svoju schopnosť písať kázne. Mal úspech a vybral do zvončeka solídnu sumu. Jeho kazateľská popularita vydržala tri mesiace, pretože sa začal zajakávať a začal trpieť trémou. No stále mal prístup do salónov aristokracie a kurtizán, ktorí riadili spoločenský život v Benátkach. Ctižiadostivý Casanova sa rozhodol po rôznych erotických dobrodružstvách odísť do Ríma dúfajúc, že tam urobí kariéru. Neskôr odchádza do Neapola do služby ku kardinálovi. Tu sa prejavila jeho nechuť robiť tento typ kariéry, keď sa v jednej intrige postavil na stranu bezmocného dievčaťa proti svojmu chlebodarcovi prekaziac mu intímne dobrodružstvo. Casanova dostáva výpoveď z cirkevných kruhov a odporúčajúci list do Istanbulu. Zahodil masku mladého abbého a kúpil si v Benátkach hodnosť nižšieho dôstojníka, načo odcestoval do Osmanskej ríše a na ostrov Korfu. V Istanbule bol hosťom Ahmeda pašu, francúzskeho šľachtica a islamského konvertitu zaujímajúceho vysoké postavenie na dvore sultána. Ahmed paša pred konvertovaním velil kresťanskej armáde, ktorá natrvalo porazila a vyhnala Osmanov z Európy. Casanova dostal od neho školenie v libertínstve, ktoré dovŕšilo jeho vzdelanie započaté u Malipiera, v Ríme a Neapole.
Dospelosť
Životný štýl Casanovu od tej doby pozostával z cestovania po Európe, návratov do Benátok, hazardného hráčstva, dobrodružstiev so ženami a z pokusov preniknúť do aristokratických kruhov ako rovnocenný člen, čo sa mu nikdy nepodarilo. Obvykle sa zaplietol v ich budoároch, no do salónov neprenikol.
V roku 1753 vstúpil do slobodomurárskej lóže v Lyone, o čom však svedčí len zmienka v jeho memoároch. Po dlhšom pobyte vo Francúzsku odcestoval do Viedne a odtiaľ odišiel na výlet do Bratislavy (vtedy Pressburg). V roku 1753 zavítal aj do biskupského paláca na ples, kde uvidel sedieť kniežacieho biskupa nad kopou zlata a hrať farao. Casanova mal vtedy dvadsaťosem rokov. Túto udalosť spomína vo svojich memoároch.[3]
V spleti dobrodružstiev, intríg a pobytu na hrane šikmej plochy sa zaujímavo vyníma jeho nápad inštalovať štátnu lotériu ako prostriedok na zvýšenie príjmov štátneho rozpočtu Francúzska. Projekt sám vymyslel, presadil, no politický úžitok a profit z neho mal kardinál de Bernis. Casanovov výmysel bol prvou uskutočnenou štátnou lotériou v dejinách a od tej doby sa veľmi dobre ujal.
Z nedostatku iných finančných zdrojov začal písať. Vymyslel projekt prekladu Iliady, pre ktorý získal donácie od mnohých aristokratov a boháčov v Benátkach. Bol pomerne dobre vzdelaný v klasických vedách ako literatúra a dejiny. Mal hudobné nadanie, hral na husliach. Ovládal výborne francúzštinu, ktorá v 18. storočí dominovala v Európe ako diplomatický a kultúrny dorozumievací prostriedok. Vedel výborne šermovať. Napriek svojmu libertínstvu sa vždy postavil na stranu bezmocných žien, čo je v protiklade so zaužívaným názorom o jeho povrchnosti a sebeckosti. Ako dôkaz možno uviesť súboj v Poľsku pre česť jednej benátskej kurtizány. Pravidelne posielal peniaze svojej družke a synovi do Benátok, ktorých tam zanechal po osemročnom spoločnom živote.
Benátky v ére Casanovu
Medzi jeho pasíva patrila nestálosť a zvyk prežívať v okrajových sociálnych skupinách ako hazardní hráči, herci, kaukliari a cirkusanti, mystici, čarodejníci a kurtizány. Dostal sa aj do väzenia. Jeho pobyt v benátskych olovených komorách a útek je známy z jeho diela História môjho úteku, vydaného v roku 1787. Pravdepodobne bol uväznený pre to, že zviedol mníšku pochádzajúcu zo vznešeného benátskeho rodu a pre podozrenia zo špionáže.
A nakoniec, najkontroverznejším obdobím tohto libertínskeho osvieteneckého dobrodruha bolo obdobie medzi rokmi 1774 – 1782, keď ho nakoniec vzala Serenissima na milosť a mohol sa vrátiť z 19-ročného vyhnanstva do Benátok. Osem rokov sa živil ako udavač inkvizície.[4] Zbieral informácie o známych, ktorí čítali zakázanú literatúru: Lukianos, Voltaire, Niccolò Machiaveli aj Julien Offray de La Mettrie, atď. Benátska inkvizícia, mimoriadne agilná, archivovala Casanovove písomné udania. Casanova napísal opäť pamflet proti mocnej rodine Grimaniov. Bez peňazí odišiel do Terstu. Tu odštartoval svoju poslednú európsku „tour“ do Viedne, Kolína, Cách, Amsterdamu, Bruselu a Paríža. Nakoniec sa mu naskytla príležitosť pracovať u benátskeho veľvyslanca vo Viedni ako tajomník do roku 1785.
Posledná etapa
Vypovedali ho z mnohých štátov Európy, kde sa predtým dostal do súkromného kontaktu s najvyššími mocnármi, prelátmi a diplomatmi. Casanova bol podľa vlastných memoárov členom slobodomurárskej lóže vo Francúzsku, v ktorej službách cestoval ako posol a údajný agent. Svoje prijatie do lóže popísal v pamätiach.
Udalostiam okolo Francúzskej revolúcie sa však vyhol, od roku 1785 pobýval už na zámku Duchcov u kniežaťa z Valdštejna. Sústreďoval sa na spisovanie svojich rokokových avantúr v diele Pamäti, história môjho života. Obsahuje tritisíc stránok obsažných spomienok až do roku 1774. V prvom roku svojho pobytu na Duchcove napísal esej Pojednanie o mravoch, vedách a umeniach. Občas cestoval, aby sa stretol s Goethem vo Weimare alebo šiel hľadať prácu do Berlína. Skonal na Duchcove v roku 1798. Jeho najobľúbenejšia veta bola: Fata viam invenient. (Osud si svoju cestu nájde).