Humor

Héra (lat. Iuno)
Keď sa narodila, postihol ju rovnaký osud ako jej starších súrodencov – Kronos ju prehltol. Ako božská bytosť však žila ďalej a ostala v jeho útrobách, až kým ju spolu s ostatnými súrodencami Zeus neoslobodil. Keď Zeus rozpútal boj proti Kronovi, bohyňa Téthys uniesla Héru až na kraj sveta k Ókeanu. Zeus ju tam však po svojom víťazstve našiel a oženil sa s ňou.
Héra si zvolila svojho najmladšieho brata za manžela hneď pri jeho narodení. Na vedúcu úlohu bohyne pri tomto sobáši poukazuje aj Homér (Ílias XIV, 153-353.). Ku zvedeniu patrilo kúzlo lásky. Héra navštívila Afroditu a dostala od nej čarovný pás, ktorý bohyňa nosila na prsiach. Pri tejto návšteve padne zmienka o období, keď Zeus zvrhol Krona pod zem a do mora. Vtedy žil Zeus s Hérou v paláci Ókeana a Téthye, ktorí ukrývali božské deti. Súrodenci tu vstúpili na svadobné lôžko bez vedomia rodičov, potajomky.
Iné rozprávania o svadbe Dia a Héry: V kraji Argolis na Peloponnéze bola hora, ktorá sa prv volala Thronax (Trónny vrch), neskôr však Kokkyx alebo Kokkygion (Kukučí vrch). Rozpráva sa o ňom tento príbeh: Zeus uvidel Héru samotnú, bokom od ostatných bohov, a zatúžil po nej. Premenil sa preto na kukučku a sadol si na zmienenú horu. V ten istý deň rozpútal strašnú búrku. Hére sa podarilo dostať na vrchol tejto hory. Keď ju kukučka spozorovala, zletela jej do lona. Bohyni bolo ľúto skrehnutého vtáka a prikryla ho svojím rúchom. Zeus vzal na seba svoju pravú podobu a chcel z Héry urobiť svoju milenku. Tá sa však vzpierala, kým jej nesľúbil, že sa s ňou ožení.
Podľa ďalšieho rozprávania sa posvätná svadba konala na vrchu Kithairón v Boiótii. Tam uniesol Zeus svoju nevestu z ostrova Euboia. Tento dlhý ostrov (nazývaný Kraj, v ktorom sa darí kravám) patril Hére, ktorej posvätným zvieraťom bola krava a ktorá vraj mala kravské oči (= veľké a krásne).
Manželstvom s Diom sa Héra stala najvyššou bohyňou a kráľovnou nebies. V rade bohov pripadla Hére funkcia ochrankyne manželstva. Starala sa najmä o posvätnosť a neporušiteľnosť manželských zväzkov, posielala manželom potomstvo a pomáhala matkám pri pôrode.
Héra dala Diovi troch potomkov: boha vojny Area, božského kováča a zbrojára Héfaista a večne mladú bohyňu Hébu (tú vraj však porodila sama zo seba ako Zeus Pallas Athénu). Podľa niektorých mýtov sama zo seba porodila aj ochrannú bohyňu pôrodu Eileithyiu (podľa Hésioda však bol aj jej otcom Zeus). O oboch Hériných synoch sa Homér nevyjadruje nijako pochvalne. O Areovi u Homéra Zeus vyhlásil, že ho nenávidí, pretože sa vyžíva v samých sporoch, vojnách a bitkách. Héfaistos zasa kríval a skôr sa podobal trpaslíkovi ako obrovi, ale bol aspoň majstrovským umelcom.
Pri výkone svojej božskej funkcie a pri olympských hostinách sedela Héra na zlatom tróne po Diovom boku. Jej zbrane boli búrky, hmly, hromy a blesky. Zasvätené mala granátové jablko (symbol plodnosti), kukučku, páva (jeho oká na chvoste ako symbol hviezdneho neba), kravu a žeriava.
Väčšina básnikov vykresľuje Héru dosť nelichotivo. Je žiarlivá, prudká, pomstychtivá, neustále prenasleduje milenky početné milenky svojho záletného manžela, dokonca i tie, ktoré získal násilím alebo lesťou. Okrem toho nenecháva na pokoji ani ich deti. Ako láskavá ochrankyňa héroov sa objavuje len v povestiach o získaní zlatého rúna.
Héru uctievali v celom Grécku, najviac v Argu, Mykénach, Sparte, Korinte, na Kréte a na Same. Obetovali sa jej kravy a Hérine posvätné vtáky – páv, hus a vrana. Najstarší známy chrám na gréckej pôde, ktorý sa zachoval aspoň v troskách, je chrám v Olympii.
Najslávnejšou Hérinou sochou bola (nezachovala sa) Polykleitova socha pre chrám v Argu. Bola zo zlata a slonoviny. Héra sedela na tróne, v jednej ruke mala granátové jablko a žezlo, v druhej kukučku. Poznáme rímsku kópiu tejto sochy Héra Farnese v neapolskom Národnom múzeu. Zo zachovaných sôch patria medzi najznámejšie Héra Ludovisi (v Ríme; pozri obr. hore) a Héra Barberini, ktorá je uložená vo Vatikáne. Vychádza z antických vzorov. V jednej ruke má nádobu na liatu obetu za úspech v manželstve, v druhej má žezlo.