Humor

Spartakus (* cca 109 pred Kr. – † 71 pred Kr.) bol rímsky otrok a vodca Spartakovho povstania otrokov v rokoch 73 pred Kr. – 71 pred Kr. v Starovekom Ríme. Utiekol z gladiátorskej školy a vytvoril armádu, ktorá udelila veľa trpkých porážok rímskym légiam. Toto povstanie je známe ako Tretia vojna otrokov, jedno z troch otrockých povstaní v Starovekom Ríme.
Pred Spartakom
V 3. až 1. storočí pred Kr. sa v Itálii prudko zvýšil počet otrokov pretože vojny vedené Rimanmi priniesli obrovské množstvo vojnových zajatcov, ktorí sa predávali na trhoch ako otroci. Pochádzali najmä z Grécka a Malej Ázie. Väčšinou ich využívali na prácu na veľkých poľnohospodárskych majetkoch latifundiách ako robotníkov alebo sa stali pastiermi v pastierskych oblastiach ako bola Sicília. Tí, čo mali najmenej šťastia a najviac fyzickej sily boli predaní do gladiátorských škôl, a tým odsúdení na smrť v aréne. Životné podmienky väčšiny z nich boli veľmi ťažké. Poľnohospodárski otroci boli obyčajne priviazaní reťazou, zle živení a často museli ujsť, aby prežili. Otrokom použitým na boj v aréne bol vypaľovaný znak, aj keď neskôr sa vypaľoval len otrokom na úteku. Na Sicílii sa vytvorili bandy pastierov, ktoré vykrádali farmy a napádali pocestných ľudí.
Títo ľudia boli pripravení na všetko, snažili sa dostať spod vlády majiteľov, čo vysvetľujú mnohé otrocké vzbury v tomto období, zvlášť na Sicílii. V 2. storočí pred Kr. okolo roku 140 pred Kr. Sýrčan Eunous, ktorý sa vyhlásil za veštca, viedol otrockú vzburu v Henne. Keď ho vyhlásili za kráľa, založil ozajstné kráľovstvo a nazval sa Antiochos. S 200 000 armádou ovládal počas siedmich rokov veľkú časť ostrova a porazil ho až v roku 132 pred Kr. V roku 104 pred Kr. vypukli na Sicílii ďalšie vzbury, ktoré podporoval nový veštec Salvius. K vzbúrencom sa pridávali aj slobodní muži a mnohí otroci na úteku. Salvius sa dal vyhlásiť za kráľa pod menom Tryfon a usadil sa v meste Triocala, ktorému dal vybudovať hradby. Po smrti Salvia nastúpil na trón jeho generál Aténion, ktorý pokračoval v plienení Ríma až do roku 101 pred Kr., kedy konzul Manius Aquillius vzbúrencov totálne rozdrvil.
Vzbura gladiátorov
Začala sa v lete roku 73 pred Kr. v gladiátorských kasárňach v meste Capua: sedemdesiat gladiátorov premohlo strážčov a ušlo. Na čele týchto vzbúrencov bol muž menom Spartakus, o ktorom vieme z histórie veľmi málo. Narodil sa v Trácii, v kmeni sídliacom pri rieke Strymon. Jeho matka zomrela pri pôrode a otca ukrižovali ešte keď bol Spartakus malý, pretože sa mu nepodarilo zaplatiť na čas dane. Podľa niektorých prameňov bol obyčajným pastierom, z iných zdrojov vyplýva, že vraj mal kniežací pôvod. Ako mnohí v tej dobe, bol násilne zverbovaný do rímskej armády, ale čoskoro sa mu naskytla situácia k úteku. Keď ho chytili, stal sa otrokom a bol odvedený do Ríma, aby ho predali. Cvičiteľ gladiátorov Lentulus Battiatus si všimol jeho mohutnú postavu a kúpil ho, aby bojoval v aréne ako gladiátor, Spartakus sa teda ocitol v ludus gladiátorskej škole svojho nového pána, v Capue, v spoločnosti iných gladiátorov, ktorí mali ten istý osud ako Spartakus, skôr či neskôr umrieť v aréne. Ale Battiatus urobil chybu, dal dokopy silných mužov hovoriacich tým istým jazykom, hoci pravidlo opatrnosti bolo, aby gladiátori neboli schopní sa medzi sebou dorozumievať, a teda spojiť sa proti svojmu pánovi. Utečenci sa z Capuy presunuli do Neapolského zálivu a cestou sa k nim pridávali mnohí otroci pracujúci na majetkoch v Kampánii. S pomocou dvoch galských dôstojníkov Crixusa a Oenomaeusa Spartakus zoradil svoje jednotky a získal pre ne zbrane a potraviny plieniac okolité veľké majetky. Gladiátori, ktorí sa dobre vyznali v boji, dali novým príšelcom vojenský výcvik. Ako desaťtisícová armáda sa vzbúrenci usadili v kaldere sopky Vezuv.
Spartakus v Taliansku
Rimanom trvalo nejaký čas kým zareagovali, pretože podceňovali hnutia a brali to ako súkromnú záležitosť: ujdeného otroka mal nájsť a potrestať jeho pán. Navyše, bojovať s akousi hŕstkou vzbúreneckých barbarských otrokov nemohlo priniesť nijakú slávu. Podstatné však v tom čase boli dve veľké vojenské operácie, ktoré zamestnávali rímske jednotky: boj proti vzbúrenému generálovi Sertoriusovi v Hispánii a proti pontskému kráľovi Mitridatesovi VI., ktorý sa zmocnil rímskej provincie v Bitýnii. Keď nakoniec vyslali Rimania svoje jednotky proti vzbúreným otrokom, tí boli už dobre pripravení a zorganizovaní a Rimanov ľahko porazili. Prétor Glaber sa rozhodol rozmiestniť svoje jednotky pod svah Vezuvu, aby vzbúrencov zablokoval, ale tým sa podarilo preniknúť cez stráže a zvíťaziť. Po tom víťazstve sa mnohí pastieri z okolia pridali k Spartakovi, ktorého armáda už v zime v roku 73 pred Kr. dosahovala 70 000 mužov, a to Trákov, Germánov a Keltov. Vtedy sa Spartakus rozhodol vziať časť svojej armády smerom k Alpám v úmysle, aby sa bojovníci dostali každý do svojej krajiny. Niektorí z nich však chceli zostať v Kampánii a žiť z rabovania tejto bohatej krajiny. 30 000 mužov pod vedením Crixa zostúpilo do Apúlie, ale porazil a zmasakroval ich konzul Lucius Gellius Publicola. Armáda pod vedením Spartaka sa dostala na planinu Pádu, pričom sa k nej po ceste pridávali mnohí otroci na úteku. Pri Modene presvedčivo zvíťazila nad vyslanými rímskymi légiami. Namiesto prechodu cez Alpy, čo mal Spartakus pôvodne v pláne, sa odklonil smerom na juh. Doteraz nie je jasný tento náhly obrat, ale zdá sa, že veľký počet jeho mužov, ktorým sláva stúpla do hlavy, sa odmietlo vrátiť do svojich krajín a túžilo zmocniť sa Ríma.